Čo ma naučila potná chyža

Už dlhšiu dobu som mala zámer skúsiť potnú chyžu. Ani neviem prečo, len som cítila, že je to niečo čo potrebujem. A tak, keď prišiel mail od Ivetky z „V KRUHU“, okamžite celou mojou bytosťou zaznelo ÁNO. A na to ja počúvam celkom dobre. 🙂

Najskôr som chcela niekoho pozvať, aby išiel so mnou, no akosi to život celé vyskladal tak, že som v slnovratovú sobotu sedela sama v aute na ceste do Vrboviec. Lomcovala mnou nervozita z neznámeho prostredia, nových ľudí a tiež zo samotného rituálu potnej chyžky. Uvedomovala som si totiž jej múdrosť a silu. A tak, aj vďaka láskavému sprievodu slamienky spomínanej v predošlom článku (https://katarinamarackova.com/o-nesmrtelnej-slamienke/), som bola na ceste k znovuzrodeniu. Ako fénix. Kytičku z nej som niesla so sebou, vtedy ešte nevediac prečo. Neskôr mi to prišlo ako úplne jasné.

Mojou témou bolo spojiť sa so sebaláskou. Tak naozaj pocítiť v tele, že som v tomto živote vítaná a dôležitá. Pocit nedostatočnosti a sebakritika ma totiž sprevádzajú už nejaký ten piatok.

Potná chyža je miesto zrodenia, odkiaľ vyjdú bytosti očistené ohňom a vodou. Vraví sa jej aj maternica Zeme. Tento uzemňujúci a očistný liečivý rituál poznajú ľudia už od pradávna po celej zemi.  Milo s Ivetkou pokračujú v tomto dedičstve podľa lakotskej tradície. 

Keď som prišla na miesto, ihneď som sa cítila ako v raji. Obklopená dychberúcou prírodou som bola doma a v bezpečí. Ľudia sa pomalým tempom zbiehali. Jeden moment so mnou veľmi zarezonoval. Sedeli sme skupinka asi 4 ľudí v úplnom tichu. Bolo počuť iba zvuky poletujúceho hmyzu a šumenia listov vo vetre. A to ticho bolo také upokojujúce. Ja, ktorá potrebujem veľa rozprávať, som sa ocitla dobovoľne v krásnom tichu s práve spoznanými ľuďmi. Nebolo to také to “trápne ticho”, ale vznikol tým priestor pre nádych a výdych v bezpečí a prijatí toho, čo je.

Po zdieľaní v kruhu sme chyžu spoločne obliekli, vložili zámery do bratov kameňov a zapálili oheň. Opäť všade ticho, len praskanie ohňa. Magický moment.

Dovnútra som sa veľmi bála ísť a strachovala sa, že to nezvládnem, nevydržím, budem srabka a chytí ma panika. Milo mi však všetko láskavo vysvetlil a ja som postupne zbierala viac a viac odvahu.

Dnu som vošla po štyroch, keďže strop je nízky a človek sa tam nepostaví. Je tam tesno, neskôr tma a horúco. Naozaj veľmi horúco. Keď vstúpili dnu aj kamene, teplo sa začalo vkrádať pod kožu a ja som si vravela, že je už teraz dosť veľké, netušiac čo ma čaká.

Počas štyroch kôl, ktoré sú venované štyrom svetovým stranám a ich živlom, sedíme v kruhu, v úplnej tme, spievame a modlíme sa. Po každom kole sa otvoria dvere, vyvetrá sa a pridá sa viac kameňov. Každý kameň je privítaný nahlas „Vitaj braček“, a tak aj voda. Počas prvých minút, ma na chvíľu zaskočila úzkosť aj chuť utiecť. Potom som si však povedala, že som sem išla dobrovoľne a s radosťou a že si to teda aj patrične užijem. A tak sa aj stalo. Ja som si to naozaj naplno začala vychutnávať. Bolo mi aj do tanca, čo ma dosť prekvapilo. 🙂

Každým ďalším kolom to však začalo naberať na intenzite a bolo to aj fyzicky náročnejšie. Práve v tom čase ku mne prišiel zásadný dar uvedomenia si, že “aj v diskomforte sa cítim dobre a uvoľnene”. Veľká vec pre mňa. Šťastie mi začalo prúdiť po celom tele a ja som sa cítila živá.

V najťažom momente medzi tretím a štvrtým kolom na mňa prišla kríza. Chcelo sa mi strašne spať. Bol to taký zvlášty zmätok. Tak veľmi som sa uvoľnila, až moje telo chcelo v tom momente zaspať a akoby rezignovať. Na všetko. Vtedy som pocítila obrovskú lásku Matky Zeme, ktorou ma nekonečne a bezpodmienečne ľúbi. Cítila som sa vítaná, potrebná a dôležitá. Slzy vďačnosti spolu s vlnami očistného potu, mi padali na Zem, ktorá ich prijímala a vpíjala do seba. 

Keď Milo zakričal posledné „Aho Mitakuye oyasin“* a otvoril dvere, nechcelo sa mi veriť, že som to dala. Taká hrdosť a láska mnou prešli, že sa mi dojatím ani nechcelo vyjsť. Ako poďakovanie ohňu za tieto dary, som do pahreby so slovami vďaky hodila kytičku slamienky, ktorá ma sprevádzala až sem.

Tu môj príbeh skončím, aj keď ani zďaleka ešte neskončil a doznieva ďalej. Tak ako ma oheň a voda očistili, začala som aj ja čistiť priestor okolo seba. Vytvára sa tak miesto na niečo celkom nové a ja už sa na to veľmi teším. Vďaka chyžke a múdrosti našich predkov. Vďaka ľuďom, ktorí nesú túto múdrosť ďalej a prinášajú ju medzi bytosti dnešnej doby.

Som vďačná aj sebe, že som počula hlas svojho srdca a išla za ním. Oplatí sa ho počúvať. Dejú sa potom zázraky.:)

Katka

(*Tieto dve slová znamenajú „Všetky moje vzťahy“ alebo „Všetci sme príbuzní“. Modliť sa túto modlitbu znamená prosiť Boha v mene všetkých a všetkého na Zemi. Mitakuye Oyasin ctí posvätnosť individuálnej duchovnej cesty každého človeka, uznáva posvätnosť všetkého života ľudského, zvieracieho, rastlinného atď.)

PS: Ak ťa volá podobný zážitok, vrelo odporúčam priestor „V KRUHU“, ktorý je láskou tvorený manželmi Ivetkou a Milom. Cítila som sa vítaná, prijatá a v bezpečí bolo o mňa postarané. Tu je link na ich FB stránku: https://www.facebook.com/profile.php?id=100066554596669