Prekrásne šialenstvo

Koniec júla a začiatok augusta som strávila v Maďarsku na festivale O•Z•O•R•A. Môj muž tam chodieva dlhé roky. Je to pre neho highlight roka. Pre mňa to bola dlho len akási nehmatateľná a nepredstaviteľná udalosť, kde hrajú hudbu ktorá je “príliš”, ľudí je tam “príliš” veľa a vyzerajú “príliš”. Týždeň na festivale je zas “príliš” dlho a celé pobláznenie okolo toho je vlastne úplne “príliš”. Nejaká moja časť však silno túžila zažiť toto veľkolepé divadlo na vlastnej koži. Nebolo vôbec isté, či sa mi podarí zúčastniť, keďže pri deťoch a celkovo toku života jeden nikdy nevie. No verila som, že ak tam mám byť, tak tam proste budem.

NEDEĽA

Pri vchode ma víta obrovská brána s nápisom “Welcome to paradise!” (Vitajte v raji). Ľudia sa zbiehajú ako také včielky na med a v horúcom vzduchu cítiť vzrušenie a zvedavosť z toho, čo nás spolu čaká nasledujúce dni. V základnom tábore na mňa vyskakujú úsmevy priateľov, ktoré ma budú sprevádzať celým týždňom. Och ako dobre vidieť známe tváre. Zložím si veci a cítim sa stratená v neznámom priestore medzi toľkými ľuďmi. Ideme na lúku na západ slnka a vo mne sa čosi mení. Čas sa pomaly rozpína a ja sa zľahka začínam uvoľnovať do prúdu ozorianského flow.

PONDELOK

Na večer sa chystá veľkolepé zahájenie festivalu. Napätie sa stupňuje už od rána. Na obed sa vyberieme do komunitnej záhradnej kuchyne, kde je niekoľko stolov, ľudia varia na ohni, pečú v peci a pri tom sa hojdajú v rytme blízkeho stageu, kde hrá skvelá muzika. To je sen. Po výdatnom jedle sa presúvame do tábora chystať sa na večer. Každý po svojom, do svojej alter-osobnosti. Je úžasné pozorovať ako si dovoľujeme byť kým práve teraz chceme a potrebujeme. Obliečieme sa, pomaľujeme a vyrážame na miesto diania. V údolí stojí hlavný stage, ktorý je zatiaľ prázdny. Kopce naokolo sa začínajú zapĺňať nedočkavými ľuďmi z celého sveta. Prichádzajú tanečnice so stuhami, vytvárajú nimi obraz mandaly. Nasledujú maďarskí kozáci na koňoch s fakľami v rukách a zapaľujú obrovskú vatru na znak otvorenia. V tom zazvoní zvonec a zo všetkých strán sa rozbehne kŕdeľ šťastných bytostí. Zimomriavky sa mi rozlievajú po tele. Blížime sa k davu a po chvíli cítim, že také množstvo ľudí s nie celkom vhodne vybratou hudbou mi nerobí dobre. Vzdialime sa a prechádzame po tme areálom. Miestami je to poriadna temnota. Všade navôkol však blikajú svetielka ako v rozprávkovom lese, keď Janko s Marienkou hľadali cestu domov. S tým rozdielom, že ja domov ísť ešte nechcem.:)

UTOROK

Ráno je pozvoľné, ideme na raňajky do neďaľekého Vizium stageu. Je to stará stodola prerobená na raňajkáreň a za ňou príjemný tieň stromov, detské ihrisko a ľahká oddychová ambient hudbička. Takéto pomalé ráno je ako za odmenu. Neviem si spomenúť, kedy som také čosi zažila naposledy. No keď sa rozhlidnem, tak zažívam niekoľko “tenkrát poprvé” práve tu. A to je len tretí deň. Motkáme sa celý deň kade tade a na západ slnka si posadáme na kopec nad jazero. Hneď vedľa je Ginko stage, kde sa koná práve Ecstatic dance. Sedím a len dýcham ten čarovný čas. Do sietnice sa mi vtláča ten krásny obraz. Hudba ochutená tónmi saxofónu, grandiózny západ slnka a prítomný moment. Som šťastná. Tak plno úplne. Vedľa mňa si sadá Rasťo a vraví:”teda Katka, ja som nečakal, že ťa tu uvidím takú šťastnú”. Veru ani ja som to nečakala.

STREDA

Nachádzam sa v polovici festivalu a prichádzajú vnútorné hlasy sabotéra, kritika, sudcu a bojka. Ozývajú sa hlasno a nekompromisne. “Čo tu robíš? Všade je nebezpečenstvo. Tí ľudia nie sú kompletní. Pozri sa ako vyzerajú. Ty sa aj tak nevieš uvoľniť a slobodne sa zabávať, tak na čo si tu?……” Celé doobedie ma kvári ich ohlušujúce prekrikovanie. Na druhej strane stoja hlasy hravosti, radosti, bezprostrednosti a slobody. Mojim zámerom, ktorý som mala pred odchodom bolo zažiť slobodu. Odrazu sa cítim neslobodná, bez možnosti výberu. Viem som totiž, že všetky tie hlasy majú svoj význam a dôležitosť a mala by som ich prijať. Jedna vec je však vedieť a druhá to aj tak cítiť. Je mi do plaču, tlačím na seba a skúšam rôzne stratégie, ako umlčať tie hlasy, ktoré mi vadia. Sú tri hodiny poobede a odchádzame na hlavný stage. Ja polozrútená, no už sa mi chce zmeniť priestor. Ako sa blížime, hudba ma volá a pozýva do pohybu. Pozvanie prijímam a transformujem všetko čo cítim do tanečného flow. Prichádza pocit vďačnosti a pokoja, napriek ohlušujúcej hudbe. Ja ju nechávam mnou hýbať a stávam sa ňou. Radosť je nevyhnutná a číra. Po vybláznení sa odchádzame k jazeru oddýchnuť si. Kamoši sa kúpu v tzv.”DNA pool”. Tisíce ľudí, jedno jazero. Viac vysvetľovať asi netreba:) Keď sa už chystáme na odchod, zaujme nás hudba z blízkeho Ginko stage. Je to workshop spojenia sa cez tanec so živlami. Perfektné ukončenie dňa. Spájame sa s ohňom a vzduchom. Potom už na mňa neúprosne dolieha pocit hladu a ja si všímam, že mám telo. Keď sa najem, vzápätí mi to celé začína dochádzať. Veď ja som pocítila tú slobodu, po akú som si prišla. Napriek počiatočnému procesu so svojimi sabotérmi, som si vedela vybrať tanec a zabavila sa ako nikdy. A práve v tomto momente som schopná uznať aj časti, ktoré mi vadili. Vidím totiž ich zásadnú úlohu v mojom prežití a bezpečí. Som za ne vďačná. Tiež mám však aj na výber. Všetci máme. Realitu si tvoríme sami.

ŠTVRTOK

Tento deň si príliš nepamätám. Len som sa prechádzala po festivale, nasávala atmosféru, oddychovala a jedla skvelé jedlo v komunitnej záhrade Cooking groove. Jeden zážitok sa mi však absolútne vryl do pamäte. Telesne aj pocitovo. Večer sa chystáme na vystúpenie v cirkuse. V programe je písané Kabaretné číslo s prvkami somatického prežívania. Nemám tušenie o čo pôjde. Prvý vystupujúci umelec je predstavený ako muž (ktorého meno si nepamätám) z Palestíny žijúci v Holandsku. Jeho vystúpenie sa nesie témou lásky, slobody a spojenia. Na javisku sa objaví pekný mladík. Zaznejú prvé tóny hudby a vo mne začína okamžite čosi praskať. S úžasom pozorujem jeho vyjadrenie sa telom a oči mi zalejú slzy. Začnú sa mi nezastaviteľne kotúľať po lícach a ja neviem prestať cítiť ohúrenie krásou. Spojenie zvolenej hudby a témy je pre mňa tichým a zároveň jasným odkazom k téme vojny v Gaze s presahom, ktorý je ťažko popísateľný. Pri záverečných tónoch tanečník spojí ruky do tvaru holubice a vloží si ju do srdca. Tento zážitok mám hlboko v sebe zapísaný ako jeden z najsilnejších. Bola som mu zaň aj osobne poďakovať. Prikladám link, kde si môžte vypočuť pesničku:

PIATOK

Môj posledný celý deň na Ozore. Hodlám si ho patrične aj užiť. A že si ho aj plnými dúškami vychutnám. Och. Od rána do večera okúšam stále hlbšiu kvalitu  tanca. Cítim pole a zažívam rozšírené obzory vedomia. Som uchvátená levelom autenticity nás všetkých. Som neoddeliteľnou súčasťou zázračného experimentu zážitku jednoty. Všetko je inak ako na začiatku, keď som sem prišla. Prešla som totiž mostom od života pred Ozorou a po Ozore. To medzi tým mám navždy uchované v srdci. Zaplavuje ma vďačnosť a šťastie. Všetko sa spojilo, aby som tu mohla byť, toľko zažiť a naučiť sa. 

SOBOTA

Čas odísť. Ťahá ma to domov za deťmi. Ostala by som veru dlhšie, no viem, že sa koniec aj tak neodvratne blíži. Mnou opísané dojmy sú len kvapkou v oceáne rôznorodosti pocitov a vnemov, ktoré si odnášam. A tak sa balím a v najlepšom cestujem z inej planéty domov. Alebo cestujem z domova na inú planétu? Ktovie. Isto však viem, že sa chcem vrátiť aj o rok a zažiť všetky tie “príliš”, ktorými som aj ja. Či mi to dopraje vesmír uvidíme. Zatiaľ som naplnená vďačnosťou a živou vodou a idem ju rozlievať ďalej.

(Ďakujem OZORA banda: Ivko, Strýčko, Romanček, Lubomier, Kaja, Ondro, Sandra, Eri, Rasťo, Miška, Lenka, Maruška, Luky, Peťo, Majo, Marek, Janči, Mario, Miška, Igoreska, Granči, Braňo, Laura, Tomáš, Kofi, Iolanta, Viktoria, Iva, Inga, Laďo, Jaro, Tibor, Amro:)